Potom ako zo stolov začali padať poháre a speváčka sa rukou zachytávala zábradlia som pochopila. Celá sála mi tancovala pred očami, nepredstaviteľný a ťažko opísateľný pocit. Sedíte ako pokakaný, nohami sa snažíte zapierať do podlahy, pohľad musíte upierať len na jeden bod, akonáhle otočíte hlavu, je to tu zase. Kolotoč vám takýto stav ťažko dokáže simulovať. Akýkoľvek náznak potreby na toaletu musíte odkladať dovtedy, kým to už nie je nevýhnutné. V tom momente ako sa postavíte, vám vaše vnútorné ucho dáva výpoveď. Skúšali ste už chodiť po malej drevenej rybárskej loďke? Tak to je len chabý trenažér oproti tomu, čo vyvádzalo Severné more tú noc. Nemohla som uveriť tomu, čo dokáže urobiť rozbúrené more s 10 poschodovou 30 000 tonovou loďou.
Jedine čašníci tancovali po palube ako profíci. Všimli sme si, že majú nad lakťami pevne utiahnuté škrtidlá. Najpr sme si mysleli, že je to len súčasť uniformy, ale neskôr nám bolo vysvetlené, že ide o starý spôsob priškrtenia prítoku krvi, ako prostriedok proti morskej chorobe. Vedela som, že to bude moja záchrana, ale musela som si počkať do rána, kým otvoria obchody.
Nikotín sme si mohli vychutnať len na palube na 8 poschodí. Vietor musel dosahovať rýchlosť víchrice, len sťažka sa dalo kráčať proti vetru. Keď mi cigaretu zahasila vlna, ktorá sa na nás odrazu vyvalila z ničoho nič, vedela som, že dnes pozlátená záchodová misa uvidí zvyšky rezňov ešte raz. Vyzerali sme sko čerstvo vysprchovaní, až na tie kryštáliky soli na našich tvárach.
Po tomto zážitku som definitívne odvelila na odchod do kajuty. Nórske brehy v nedohľadne, rozbúrené more a my v rukách kapitána dúfajúc, že rum mu nie je rovnako blízky ako filovým hrdinom.
Následujúci deň nás prekvapilo kľudná hladina. V obchode som si kúpila spomínané „škrtidlá" a na moje veľké prekvapenie to zrejme fungovalo. Loď sa síce kolísať neprestala, ale pocit napínania zmizol.
Po 18-ich hodinách sme zakotvili pri nórskom pobreží, v tej chvíli pre mňa nebolo krajšieho pocitu, ako konečne vkročiť na pevnú zem. Mali sme približne 90 minút prestávku a pred nami bola plavba späť, takže Nórsko ako krajinu, si opisovať, či hodnotiť netrúfam.
Predstava dovolenky, na akú sa nezabúda ostala utopená niekde v Severnom mori. Možno raz budem svojim vnúčatám rozprávať, ako sa starká vybrala loďou do Nórska ako humornú anekdotu, ale na rozbúrené more, pocit bezmocnosti a samotnú plavbu loďou tak ľahko nezabudnem.
(koniec)
